TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - Perlové impérium Kokičiho Mikimota.

Na rohu jednej z ulíc v japonskom meste Kóbe postával muž so ženou a ponúkal okoloidúcim varené cestoviny. Bol to Kokiči Mikimoto so svojou manželkou. V roku 1887 mal 32 rokov a bitý životom sa horko ťažko snažil zarobiť nejaké peniaze na živobytie.

Postával pri malej piecke, z ktorej sa dymilo a vykrikoval: „ Varené cestoviny! Varené cestoviny!.. . Nech sa páči, varené cestoviny... Pristúpte bližšie a ochutnajte. Prvotriedna cestovina. Posilní aj zápasníka a pritom taká lacná... Žena, prikladaj. Nevidíš, že plameň slabne? “
„ Vidím, nemusíš sa hneď rozčuľovať, “ úctivo povedala Mikimotova žena. „ Hneď tam vložím triesku... Pozri, idú sem dvaja páni. Určite si od nás niečo kúpia. “
„ To dúfam, “ odvrkol Kokiči. „ Varené cestoviny! Nech sa páči bližšie, páni. U mňa dostanete najvýhodnejšiu ponuku. Cestovina za 5 senov a pritom sa najete do sýta. Ešte vám aj ostane... Tak, čím poslúžim? “
„ Koľko hovoríš, že stojí jedna dávka? “ nezúčastnene povedal jeden z dvoch chlapov, čo sa práve pri Mikimotovi zastavili. Vyzerali ako rybári a Kokiči vedel, že naprázdno neodídu: „ Je za rovných 5 senov. Ani o jeden viac, ani o jeden menej. Cítite tú vôňu? Cestovinu varíme aj s korením. Je to skutočná pochúťka... Dám vám zo tri, štyri dávky, aby ste mali aj pre kamarátov... “
„ Stačia dve, “ lakonicky zaznelo od oboch zákazníkov. Mikimoto pohotovo prikývol: „ Samozrejme, páni... Nože, naber tuto pánom, dve porcie... Poprosím vás 10 senov... áno, ďakujem...a tu je vaša pochúťka. Prajem vám dobrú chuť. A zastavte sa ešte niekedy. “
Obaja chlapi odišli bez pozdravu a Kokiči za nimi zachmúrene pozeral: „ Aby sa prepadli, nafúkanci nafúkaní. Hrajú sa na hrdinov a pritom čo sú? Niktoši s holým zadkom ako ja. Celé dni sa lopotia na mori ako mulice a čo z toho majú?.. . Á, škoda reči. Obed už dávno minul a my sme ešte nepredali ani jeden celý kotol. Na taký život sa môžem vykašľať. “
„ Upokoj sa, muž môj, “ vľúdne prehovorila Mikimotova žena, útle a pokorné stvorenie, ktoré sa už zmierilo s neľahkým osudom. „ Svet neprerobíš. Náš najvyšší pán to takto zariadil. Budha o nás vie a v budúcom živote nám istotne pripraví lepšie živobytie... Kokiči, počúvaš ma? Kam sa to pozeráš? “
„ Na to zlatníctvo oproti, “ pomaly povedal jej manžel. „ Iní sa majú lepšie ako my. Môžu si dovoliť kupovať drahé šperky. Koľko musí zarábať taký zlatník, keď predá zlatý alebo perlový náhrdelník? “
„ To nie je naša vec, Kokiči, “ smutne sklopila oči útla žena a dala sa miešať variacu sa cestovinu. Chvíľu zamyslene vnárala veľkú drevenú lyžicu do kotla a nakoniec utrúsila: „ Nemal by si sa tým zbytočne zaoberať. Len v sebe jatríš závisť a zatrpknutosť. Ináč už to nebude. “
„ Kto vie? Možno nie, “ akoby mimichodom vypadlo z Kokičiho. Potom sa znova vrátil k svojej práci a začal po ulici vykrikovať svoje ponuky, aby privolal ďalších zákazníkov.

**********************************

O niekoľko mesiacov neskôr stál Mikimoto na rohu svojej ulice a tak ako vždy, už hodnú chvíľu vyvolával na všetky strany: „ Varené cestoviny! Len 5 senov! Pristúpte bližšie, dámi a páni! Varené cestoviny!.. . Mám už toho po krk. Od rána sme ledva utŕžili 2 jeny. Takto sa žiť nedá. Idem sa poprechádzať. “
„ Čože? “ začudovala sa jeho manželka, ktorá ho každý deň verne sprevádzala. „ Ako sa môžeš teraz prechádzať, keď ešte nemáme zarobené ani na slanú vodu? Kam ideš? “
„ Povedal som, že sa idem prejsť, “ odvrkol Kokiči a odpásal si zásteru. „ Preber to za mňa. Volaj, krič, rob čo chceš, len ich nejako upútaj, aby si tú cestovinu kúpili. A potom nech sa ňou rovno zadlávia... Idem. “
Mikimoto hodil zásteru k pecíku a nedbajúc na vyjavené pohľady svojej ženy, pustil sa naprieč ulicou. Vykračoval pomaly, akoby o čomsi hútal a pozorne si všímal ľudí, čo prechádzali okolo neho. Páčili sa mu ich nové šaty a spôsobné vystupovanie.
Kokiči zastal rovno pod zlatníckym výkladom. Pohľadom prechádzal po nádherných perlových náhrdelníkoch a náramkoch zhotovených z čistého zlata. Nakoniec sa odhodlal a vstúpil do zlatníctva. Hneď vo dverách ho upútal nízky tučný človiečik, ktorý sa zvŕtal okolo dobre oblečenej dámy: „ Tento zlatý prívesok vám mimoriadne pristane, vzácna pani. To je dovoz z Indie. Získal som ho len s najväčšími ťažkosťami. Preto je určený iba pre náročných zákazníkov, medzi ktorých vy bezpochyby patríte. “
„ Súhlasím s vami, “ zašveholila udržiavaná pani, obzerajúca sa v zrkadle. „ No tentoraz na zlato akosi nemám náladu. Prefekt na budúci týždeň usporadúva veľkú slávnosť, aby oslávil narodeniny svojej najstaršej dcéry. Na túto príležitosť sa najlepšie hodia perly... Ukážte mi tamten náhrdelník z veľkých perál. “
„ Tento, milostivá pani? “
„ Áno... ďakujem... .hm... čo poviete? “
„ Je vynikajúci, “ vzrušene jachtal zlatník. „ Akoby tie perly lovili pre vás. Tá farba a lesk... Akoby vyjadrovali vašu výnimočnosť. Musím priznať, že máte prvotriedny vkus. “
„ Dobre, vezmem si ho, “ pohládzala panička lesklé guľôčky a vzápätí náhrdelník podala zlatníkovi. Ten ho vzal do ruky a pripomenul: „ Doručím vám ho ešte dnes. Zabalím vám ho k tomu prsteňu, ktorý ste si vybrali predtým... Pre úplnosť vás chcem iba informovať, že náhrdelník stojí len 6 000 jenov. “
„ Nepýtala som sa koľko stojí, “ pohrdlivo dodala zákazníčka. „ Povedala som, že ho beriem... Dovidenia. “
„ Dovidenia, milostivá pani a príďte zas, “ úctivo zatváral dvere zlatník. Až teraz si všimol Mikimota, ktorý až doteraz mlčky stál medzi regálmi. „ A ty tu čo robíš, trhan? Prišiel si kradnúť, čo? “
„ To teda nie, “ ohradil sa Kokiči. „ Nie som zlodej. Prišiel som sa pozrieť na váš tovar... “
„ Aby si ho potom mohol so svojimi kumpánmi uchmatnúť, “ čertil sa zlatník, v ktorom Mikimotove ošumtelé šaty vzbudzovali nedôveru. „ Poznám ja takých vtáčikov. Okamžite sa ber z môjho obchodu! “
„ Ale pane, “ nedal sa odbiť Kokiči. „ Chcel som sa len opýtať, koľko stojí tento náhrdelník. Ja naozaj nie som zlodej. “
Zlatník sa trochu upokojil, no aj tak bol v strehu: „ Dobre. Za ten dáš 4 000 jenov. Máš toľko? “
„ Štyri tisíc? “ zagúľal očami Mikimoto. „ Veď sú to guličky navlečené na šnúrku. Ako môžu byť také drahé? “
„ Buď si hlupák, alebo sa pretvaruješ, “ prísne sa zatváril obchodník. „ Sú to perly. Pravé perly, ty somár. A prv než ich navlečieš na šnúrku, musíš ich nájsť v mori. A to niečo stojí. “
„ Ja viem, “ prisvedčil Kokiči. „ V prístave som sa zhováral s potápačmi, čo lovia perlorodky. Nespomínali, žeby za svoj úlovok dostávali až toľko peňazí... “
„ To nie je tvoja starosť... Hej, strážnik, “ gestikulujúc rukami zvolal zlatník, keď cez výklad zazrel policajta, ktorý práve prechádzal okolo. Strážnik to zbadal a vstúpil do obchodu: „ Čo sa tu deje? Máte nejaké problémy? “
Zlatník prstom ukázal na svojho návštevníka: „ Tento tu ma obťažuje. Urobte s ním poriadok. “
Strážnik sa pomaly otočil k Mikimotovi, zdrapil ho za golier a vyšmaril na ulicu.

**********************************

„ Neviete, kde by som našiel univerzitu? “ pýtal sa jedného dňa roku 1888 v tokijských uliciach chlapík v obnosených šatách. Okoloidúci mu ochotne ukazovali smer: „ Idete správne. Prejdete dve ulice a zahnete vpravo. Tam sa opýtate. Nemôžete tam netrafiť. “
„ Ďakujem, “ veselo poďakoval chlapík, prehodil si cez plece malý batôžtek, ktorý držal v ruke a pobral sa ďalej.
Keď dorazil k tokijskej univerzite, jeho čudný zjav neušiel pozornosti zriadencovi, čo mal službu na vrátnici: „ Hej, mladý muž! Čo tu hľadáte? Vy ste študent? “
„ No...ja som... študent, teda ešte nie, “ zmätene jachtal chlapík s batohom. „ Ja..volám sa Kokiči Mikimoto. Študentom nie som, ale chcel by som ním byť. Chcem sa zapísať do školy, aby som sa naučil všetko o morských živočíchoch. O ustriciach a škebliach. “
„ He, no toto? “ zaškeril sa vrátnik. „ Vyzeráš ako vidiečan. Nevravím, tých je tu dosť, ale sú z dobrých rodín... Máš peniaze? “
„ No...nejaké mám, “ znela neistá odpoveď. „ Kde sa mám hlásiť? “
Vrátnik nato chcel čosi odvrknúť, no vtom mu zrak padol na schodište. Hlavou kývol Mikimotovi: „ Vidíš toho pána, čo ide dole po schodoch? To je profesor Mizukuri. Vyučuje zoológiu. Bež za ním a opýtaj sa jeho. “
Mikimoto odbehol a niekoľkými skokmi dohonil profesora ešte na schodoch: „ Prepáčte, pán profesor, môžem sa vás niečo opýtať? “
„ Práve teraz? “ zahundral profesor. „ Konzultácie sú v stredu. Ponáhľam sa do laboratória... No tak, o čo ide? “
„ Veľmi by som si prial, aby ste ma vyučovali, “ vychrlil zo seba Mikimoto. „ Chcem poznať život v mori. Povedali mi, že vyučujete o živočíchoch. “
„ To vám povedali správne, “ mykol plecom Mizukuri. „ Ale prečo ste neprišli skôr? Školský rok už začal... Choďte zaplatiť zápisné, možno sa s tým bude dať niečo urobiť. Máte so sebou dosť peňazí? Štúdium nie je lacná záležitosť. “
Kokiči sa poškrabal po hlave: „ Nuž...pravda je taká, že mám so sebou len zopár jenov. Nemal som ani na cestu. Do Tokia som prišiel z Kóbe pešo. “
„ Pešo? “ udivene zdvihol obočie profesor. „ Veď to ste museli ísť aspoň mesiac... Počujte, lepšie urobíte, keď sa vrátite domov. Nič pre vás urobiť nemôžem... Viete čo? Tu máte...za to si kúpite lístok na loď do Kóbe. Našetrite si a potom príďte znova. “
„ Ale to nebude nikdy, “ zúfalo zvolal Mikimoto. „ Tak mi aspoň povedzte, odkiaľ sa v perlorodke zoberie perla. Ste predsa profesor. Vy to musíte vedieť. “
„ Perlorodka? “ začudovane vyslovil Mizukuri, prekvapený nezvyčajným želaním. „ Nuž, perlu vyprodukuje samotný živočích v škebli vylučovaním perleti. Ale ako k tomu dochádza, to zatiaľ nevie nikto... A načo to potrebujete? “
„ Len tak, zaujíma ma to, “ vykrúcal sa Kokiči. „ Ale prečo? Čo núti škebľu, aby vytvorila perlu? “
Profesora náhle nastolenie vedeckého problému pohrúžilo do úvah: „ Hm, keď sa nad tým lepšie zamyslíme, môžeme dôjsť k záveru, že perlorodka sa bráni pred vniknutím cudzieho elementu, ktorý by mohol poškodiť jej organizmus. Môže to byť zrnko piesku, alebo nejaký iný, nepatrný živočích. Ťažko povedať. Táto oblasť zatiaľ nie je preskúmaná... Ubezpečujem vás však, že prebádanie tohto problému bude vyžadovať najprísnejšie vedecké postupy a metódy, ktoré sú jednak veľmi zdĺhavé a jednak veľmi nákladné. Preto neverím, že sa v krátkom čase pravú podstatu tohto problému dozvieme... Máte ešte niečo na srdci? “
„ Nie. Už nič, “ sklamane dodal Mikimoto. Potom pozdravil a sklesnuto opustil budovu univerzity.

**********************************

Keď sa Mikimoto vrátil domov, jeho prvá cesta viedla do prístavu. Na mólach našiel chlapov, vykladajúcich na breh debny s čerstvými rybami. Hneď ich oslovil: „ Dobré ráno, chlapci... Zdravím ťa, Masuko. Pekný úlovok. Dnes vám šťastie prialo. “
„ To si ty, Kokiči? “ usmial sa na príchodiaceho jeden z rybárov. „ More bolo dnes ráno pokojné. Ťahali sme plné siete... A odkedy sa ty staráš o ryby? Ty predsa varíš iba cestoviny. “
„ Opýtať sa môžem, nie? “ priateľsky povedal Mikimoto a zišiel bližšie na mólo. „ Išiel som len tak okolo. Tak reku, zastavím sa na kus reči. “
„ Len tak okolo, “ zopakoval Masuko a vyložil ďalšiu debnu. „ To hovor vieš komu. Celý rok ťa v prístave nevidno a teraz ideš zrazu okolo... Tak čo máš za lubom? Vrav. “
„ No, povedal som si, “ okúňal sa Kokiči, „ že či by ste vedeli z mora priviezť aj niečo iné, než len obyčajné sardely. “
„ A čo by to malo byť? “ narovnal chrbát rybár. „ Niečo zvláštne? Žralok? Alebo obrovská chobotnica? “
Mikimotovi prebehol po tvári letmý úsmev: „ Stačilo by mi niečo menšie. Ustrice. Lepšie povedané perlorodky. “
„ Ale Kokiči, “ sklamane sa zakýval rybár. „ Z perál nezbohatneš. V tisícke škeblí nájdeš jednu poondiatu perlu a aj to ti musí Šťastena sedieť na pleci. Toto už skúšali mnohí a nič z toho nebolo. “
„ Jednako sa ťa pýtam, “ vytrvalo očakával odpoveď Mikimoto. „ Vieš mi vyloviť perlorodky? Potrebujem ich tisíce. Zaplatím, nemusíš sa obávať. Mám úspory. “
Masuko sa poobzeral po ostatných chlapoch a povedal: „ Pre mňa za mňa, ak na tom trváš... Poznám zopár šikovných potápačov. Nebude to drahé. Na rozdiel od rýb, stačí škeble z morského dna iba pozbierať. O tri dni ti prinesiem všetko, čo sa nám dovtedy podarí nájsť. “
„ Výborne, “ radostne si pomädlil ruky Mikimoto. „ Dôležité je, aby perlorodky boli živé. Nie, aby si ich nechal na slnku. Upečené mi budú na nič. Porozumel si mi? “
„ Jasné. Na mňa sa môžeš spoľahnúť, “ potvrdil rybár. Potom sa s priateľom rozlúčil a ďalej sa venoval svojej práci.

**********************************

O tri dni Mikimoto doma v pivnici vyložil na stôl prvú debnu s perlorodkami a vytiahol z nej niekoľko škeblí. Vzal ostrý nôž a začal jednu po druhej rozparávať. Išlo to veľmi ťažko, lebo svalovina mäkkýša držala obidve polovice vápenatej schránky silno pokope. No Kokiči svalnatými prstami zvieral šmykľavé škeble a roztváral ich hrubou čepeľou. Do obnažených tiel živočíchov vkladal rôzne cudzie predmety – zrnká piesku, maličké kamienky, črepiny skla a aj kovové triesky.
Čoskoro už mal spracovaných 1 000 perlorodiek, no jeho žena s týmto zvláštnym počínaním nesúhlasila: „ Mikimoto, čo sa ti stalo? Prečo takýmto hrozným spôsobom zabíjaš tie bezbranné tvory? “
„ Nie sú mŕtve, “ odvrkol Kokiči, pričom zápasil s ďalšou škebľou. „ Keby nežili, boli by mi nanič. Dal som ich naspäť do vody, aby nepodochli. Zajtra ich vrátim do mora. “
„ Ale prečo si ich takto zohavil? “ s obavou v hlase povedala Mikimotova žena. „ Tie úbohé škeble musia strašne trpieť, keď ich páreš nožom. Prečo to robíš? Či sa ti myseľ zatemnila? “
„ Nerozumieš tomu, “ neodtŕhal pohľad od svojej roboty Kokiči. „ Perlorodky rodia perly len vtedy, ak ich v tele niečo tlačí. Nejaký predmet, ktorý sa im náhodne dostane do škeble, keď sa plazia po morskom dne. Keď im ho tam rovno vložím, perlorodka mi o pár rokov prinesie perlu... Ty sa radšej staraj o predaj cestovín. Koľko si dnes predala? “
Útle žieňa si ťažko vzdychlo: „ Za dnešný deň som zarobila 6 jenov. Prevláčať ten pecík sem a tam je strašné. Sama nevládzem. Aspoň ráno by si mi ho mohol pomôcť dopraviť na miesto. “
„ Vieš dobre, že nemám čas, “ rozpáral jej manžel ďalšiu perlorodku. „ Kto za mňa urobí túto robotu? Treba mi pripraviť tisíce škeblí. Tisíce, rozumieš?.. . Daj mi tie peniaze. Potrebujem kúpiť ďalšie perlorodky. “
„ Ty si sa úplne zbláznil, “ rozvzlykala sa žena. „ Rozpredávať náš spoločný majetok a zoberieš mi ešte aj to, čo zarobím. Z čoho budeme žiť? “
„ Pozri, “ nervózne zavrčal Mikimoto. „ Toto tu robím pre naše dobro. Ak sa môj pokus vydarí, budeme bohatí ľudia... No tak, upokoj sa. Nasadím perlorodky do nejakej pokojnej zátoky a budem ich každý rok kontrolovať. Ak v nich budú perly, zarobíme toľko peňazí, že si budeme môcť kúpiť nový dom. A s cestovinami bude koniec. Rozumieš? “
„ Kokiči, každý deň sa za teba prihováram u Budhu, “ uprela prosebný pohľad na svojho manžela žena. „ Prosím ho, aby ti prinavrátil jasný úsudok. Nechcem, aby si nás priviedol úplne na mizinu. Prestaň týrať tieto stvorenia, veď mnohé to určite neprežijú. “
„ Ale netáraj, “ zamietol Mikimoto. „ Škeblí sú v mori milióny. Toto je len nepatrná časť, ale aj tak ich chcem pozbierať čo najviac... Viem, čo robím. Veď aj sliepky kŕmime preto, aby sme ich nakoniec upiekli a zjedli. Ja budem pestovať perlorodky. Nie je v tom žiadny rozdiel... A teraz mi už daj pokoj. Choď uvariť niečo na večeru. “

**********************************

„ Masuko, sme pripravení na vyplávanie? “ zvolal Mikimoto, stojaci na prove malej rybárskej plachetnice. Masuko, ktorý spoza kormidla ráznymi povelmi riadil umiestňovanie nákladu na palubu, pohotovo odpovedal: „ Žiadne obavy. Všetko ide tak, ako má. Tvoje ustrice už budú čoskoro na palube a môžeme sa pobrať... Hej, Ikato, pohni sa! Vietor je dobrý, chcem sa pohnúť čo najskôr! “
„ Ešte dve debny a sme hotoví, “ pasoval sa s nákladom rybár a obratne sa po úzkej lavičke prehupol na drevenú palubu. Masuko pozrel na oblohu: „ Počasie nám praje. Plavba nepotrvá dlhšie ako dve hodiny... Ak máme všetko, môžeme vyplávať! Odviažte laná a rozviňte plachtu! “
Rybári sa začali vrtieť ako mravce a o krátku chvíľu plachetnica opustila prístavné mólo. Masuko sa obratne vyhol parnému remorkéru, preplával okolo veľkého parníka, kotviaceho na konci prístavu a vyviedol bárku na otvorené more.
Keď sa hodnú chvíľu plavili na dohľad od pobrežia, Mikimoto sa opýtal: „ Tá zátoka by tu už mala niekde byť, nie? “
„ Áno, “ prisvedčil Masuko a stočil kormidlo mierne smerom k pobrežiu. „ Je tamto pred nami. Prúdenie je v nej veľmi mierne. Dno je viac menej rovné a ďalej do mora sa prudko zvažuje, takže sa ti tie tvoje potvory nerozlezú... Aj tak si myslím, že nemáš zdravý rozum. Sú to zbytočne vyhodené peniaze. “
„ To o mne hovoria v meste? “ zaujímal sa Mikimoto, no nezdalo sa, že by ho rybárova poznámka akokoľvek vzrušila. Masuko, pevne držiac kormidelné koleso, prikývol: „ Ľudia si to vysvetľujú po svojom. Jedni vravia, že si zvrátený démon, iní že ťa tvoja žena pripravila o rozum. Všelijaké reči sa šíria... “
„ Haha, moja žena? “ pobavil sa Kokiči. „ Tá chuderka o tom nič nevie. Obávam sa, aby o rozum neprišla skôr ona... Hm, chápem ju. Ale musí vydržať. Tak ako ja... A čo si myslíš ty, Masuko? “
„ Ja? “ zatváril sa prekvapene rybár. „ Ja si nemyslím nič. Mne predsa platíš za moju prácu. “
„ Si dobrý obchodník, Masuko, “ pochválil ho Kokiči. „ Ako dlho ešte potrvá plavba k zátoke? “
„ Do pol hodiny sme tam, “ dodal rybár a máličko kormidelným kolesom upravil kurz, narušený bočným vetrom.
Onedlho sa plachetnica ocitla v malebnej zátoke na jednej strane ohraničenej skaliskami a na druhej kamenistou plážou, na ktorej kde tu rástli neveľké kríky. Masuko prikázal: „ Sme na mieste! Zviňte plachtu a vyhoďte kotvu!.. . Kokiči, čo máme ďalej robiť? “
Mikimoto v duchu prepočítal rozľahlú plochu zátoky a obrátil sa k rybárovi: „ Ukáž mi mapu tohto miesta... Dobre, ďakujem...takže, sme niekde tuto v pravej polovici zátoky ďalej od pobrežia. Perlorodky vysypeme do mora práve tu. Zaznač to miesto poriadne, aby sme ich potom našli... Môžete začať. “
Masuko urobil do mapy akési poznámky, pridal niekoľko čísel a potom zvolal na ostatných mužov jeho posádky: „ Tak do práce, chlapi! Nahádžte škeble do vody! Prázdne debny noste na provu, aby sa vám neplietli pod nohy! “
Svalnaté paže rybárov, zvyknutých na každodennú námahu, uchopili drevené krabice po okraj naplnené tmavými schránkami perlorodiek a jednu po druhej ich preklápali cez obrubnicu lode. Tisíce mäkkýšov mizli v slanej vode a Mikimoto mlčky sledoval toto monotónne divadlo. Vedel, že na výsledok bude musieť čakať dlho. Veľmi dlho. Niekoľko rokov.

**********************************

Po piatich rokoch sa Mikimoto do zátoky vrátil znova, no jeho očakávania sa nesplnili. Tisíce perlorodiek, ktoré dal vyloviť, mu zopár perál priniesli, ale veľa peňazí z nich nezískal. Nevzdal sa však. Nakúpil ďalšie tisícky škeblí a pokusy donekonečna opakoval. Tentoraz skúsil perlorodkám do tela naimplantovať drobulinké úlomky perlete.
O ďalších päť rokov priplával na miesto s veľkým parným škunerom. V kormidelnej kajute si nad mapou urobil niekoľko jednoduchých výpočtov a obrátil sa ku kapitánovi: „ Pane, sme v cieli našej plavby. Pripravte potápačov a začnite s výlovom. “
„ Rozumel som, “ potvrdil kapitán a sklonil sa k hlásnemu potrubiu: „ Strojovňa, stroje zastaviť. Všetci muži na palubu! “
Mikimoto s kapitánom zišli po železných schodíkoch z veliteľského mostíka na palubu, prešli okolo dymiaceho komína a zastali pri žeriavoch s člnami. Kapitán vydal ďalší rozkaz: „ Spustiť člny! Potápači na vodu!.. . Myslíte, pán Mikimoto, že táto akcia bude mať úspech? Mám na mysli zaplatenie prenájmu lode a posádky. “
„ Nemajte obavy, kapitán, “ plný očakávania si hrýzol peru Kokiči. „ Preddavok som vám už dal a ten zvyšok hravo doplatím z dnešného zárobku. “
„ Len aby, “ sucho poznamenal kapitán a odišiel dozerať na spúšťanie člnov.
Netrvalo dlho a paluba škunera sa začala plniť debnami naplnenými perlorodkami, ktoré potápači odtŕhali od dna zátoky. Mikimoto zobral náruč škeblí trochu ďalej od pracovného ruchu a nožom ich začal otvárať. Otvoril ich 10, 20 a nič. No zrazu sa medzi slizkými časťami mäkkého tela rozrezanej perlorodky čosi matne zalesklo. Mikimotovým telom prešiel impulz horúčkovitého kŕča: „ Perla. Ozajstná perla... . Skúsim ďalšie... .ech...ale drží... Aj tu je jedna... Ja snívam...ech...a tu?.. .namôjveru perla... .ja sa z toho zbláznim... No, nie sú až také veľké a okrúhle, ale vidím, že pokusy s perleťou ukazujú správnu cestu... Radšej to všetko schovám... “
„ Čo sa deje, pán Mikimoto? “ prichádzal od člnových žeriavov kapitán lode. „ Máte nejaké problémy? “
„ Ó nie, kapitán, “ snažil sa ukryť perly vo vrecku Kokiči. „ Chcem vás len ubezpečiť, že svoje peniaze dostanete. Povedzte vašim mužom, aby sa poponáhľali. “

**********************************

Mikimoto znova rozrezal tisícky perlorodiek. Tentokrát bol zárobok rozprávkový. Perly síce nemali vysokú kvalitu, no napriek tomu sa dobre predávali, lebo Kokiči ponúkol obchodníkom zaujímavú cenu. Tak si zarobil na celkom slušný majetok, medzi ktorý čoskoro zaradil aj zátoku Kiu Riu, kde pestoval milióny perlorodiek. Zlepšil aj technológiu implantovania perlových zárodkov. Do tiel mäkkýšov voperovával guľôčky obalené epitelovým vláknom z mŕtvej sépie. Na úrodu však musel čakať ďalších päť rokov.
Jedného chladného dňa roku 1905 prišla nečakaná búrka. Mikimoto za hustého dažďa pobehoval po prístavnom móle v kruhu svojich obchodných agentov, ktorých dal okamžite zavolať a zisťoval mieru nebezpečenstva: „ Čo sa to deje? Veď takúto búrku si už nikto nepamätá. “
„ Kokiči, “ zvolal jeden z rybárov, ktorého loď za veľkých ťažkostí práve zakotvila. „ Vietor od mora prináša k pobrežiu červený planktón. “
„ Čože? “ vykríkol Mikimoto a chytil sa za hlavu. „ To je koniec. To je koniec. To červené svinstvo zabije všetky moje perlorodky... Musím niečo robiť. Musím ich zachrániť... Počúvajte všetci! Potrebujem lode a potápačov! Perlorodky treba previezť z dosahu nebezpečného prúdu. “
„ Ty si sa zbláznil, Mikimoto, “ volali rybári, ktorí sa medzitým okolo Kokičiho zbehli. „ More je rozbúrené. Prídeme o lode a niektorí aj o život, ak sa takí blázni, čo s tebou pôjdu, vôbec nájdu. “
„ Zaplatím dvojnásobok, “ rozkrikoval sa Mikimoto. „ Musíte ísť so mnou, lebo inak pokapete od hladu. Moje perly vám dávajú prácu... Dám trojnásobok peňazí každému, kto hneď teraz so mnou vypraví loď! “
Chlapi chvíľu nezrozumiteľne hučali, no ponuka bola nesmierne lákavá: „ Ja idem... Aj ja... Prihlasujem svoju posádku, ale peniaze chcem vopred. “
„ Dobre, dobre, “ náhlil sa uspokojiť chlapov Mikimoto. Hneď vydal svojim agentom príslušné nariadenie: „ Mzdu vyplaťte hneď teraz. A nezdržiavajte sa. Sú tu aj potápači? “
„ My nejdeme, “ ozvalo sa od skupiny chlapov, ktorí stáli opodiaľ. „ Voda je studená. Nikomu z nás tvoje škeble nestoja za smrť na zápal pľúc. Poďte preč, chlapi. Nech sa zadrhne. “
„ Potrebujem potápačov! “ zúfalo kričal Mikimoto. No v tej chvíli ho za rukáv chytil jeden z agentov: „ Potápačky by sa v tejto zime hodili viac. Na severnom pobreží za mestom žijú Amy, lovkyne perál. Vydržia viac ako chlapi. “
„ Bež po nich a zaplať im koľko budú chcieť! “ rozháňal sa rukami Kokiči. „ Musíš ich priviezť všetky. Za každú cenu! “
O pár hodín sa v Mikimotovej zátoke na vzpínajúcich sa vlnách hojdali lode najrôznejších veľkostí. Na hladine sa vedľa spustených člnov vynárali lovkyne perál a vsypovali do nich košíky plné škeblí. Mnohé ťažko oddychovali a chveli sa od zimy. Mikimoto prikázal: „ Tie čo nevládzu, vytiahnite von, aby si oddýchli! Prineste prikrývky a saké! “
„ Pán Mikimoto, “ zvolal jeden z pomocníkov, ktorý pomáhal vyťahovať lovkyne z vody. „ Sú úplne podchladené. Ak dostanú zápal pľúc... “
„ Zohrejte ich nejako, “ nemal zľutovania Mikimoto, posadnutý záchranou svojho bohatstva. „ Zabaťte ich do plachát a uložte do postelí, nech naberú síl. Zaplatím raz toľko, ako dostali. “
„ Žraloky! “ zaznel výstražný výkrik, keď ktosi spozoroval na rozbúrenej hladine mihnúť sa vztýčenú plutvu. Mikimoto dlho nerozmýšľal: „ Dole košele!.. . Roztrhajte ich na šatky a uviažte ich ženám okolo krku... . Žraloky sa bielej farby boja... . “
Lovkyne neustále vynášali cenný náklad k člnom, no vydržať pod vodou dve minúty na jeden nádych už dokázala len máloktorá. Znova a znova, nedbajúc na nebezpečenstvo, ponárali desiatky žien svoje nahé telá do studenej vody a zbierali zo dna perlorodky. Takto sa striedali niekoľko dní, dokým do zátoky prúd nepriniesol červený planktón. Aj Mikimoto uznal, že agresívnym mikroorganizmom jeho perlorodky odolať nemôžu.

**********************************

Napriek pohrome, ktorá Mikimotov chov postihla, predsa len sa lovkyniam podarilo zachrániť 100 000 perlorodiek. Mnohé potápačky neskôr zomreli na zápal pľúc, no kvôli neslýchanej odmene sa obetovali za svoje chudobné rodiny.
Mikimota to veľmi netrápilo. Aj tých sto tisíc perlových schránok mu prinieslo neslýchané bohatstvo. Každá druhá mala v sebe nádhernú perlu. Jeho impérium obchodu s perlami sa opäť rozšírilo. Najal si najlepších obchodných zástupcov, ktorí nielen jeho skvosty predávali, ale perly od konkurencie aj skupovali v nesmiernych množstvách na svetových burzách. Všetok nakúpený tovar potom dal spáliť, aby diktovať ceny mohol on.
V roku 1955 Kokiči Mikimoto vlastnil majetok v hodnote niekoľko miliárd dolárov. V jeho továrňach sa produkcia perál stala priemyselnou. Vo výrobných halách automaty zavádzali živým perlorodkám implantáty, aby sa o niekoľko rokov stali perlami a boli to takisto stroje, ktoré dokázali za hodinu rozpárať tisícky škeblí, aby Mikimotovi vydali svoje bohatstvo.
V tom istom roku Kokiči Mikimoto zomrel v požehnanom veku 100 rokov.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.